Za poslední čas si okolo seba všímam mnoho debát o výchove. Konzervatívci by chceli deti vychovávať k tradičným hodnotám, nacionalisti k národným a liberáli k genderovej rovnosti (samozrejme sú aj iné smery, ale tieto sú v poslednom čase najvýraznejšie). A nehovoríme tu iba o vyučovaní v školách, ale aj o tom aké rozprávky majú deti sledovať/čítať, s akými hračkami sa majú hrať, či dokonca o tom, s kým sa majú hrať. Asi všetci ľudia na toto majú svoj názor a považujú to čo propagujú za pravdu. Tú „pravdu“ ktorá je pre každého najlepšia a ktorou by sa mal každý riadiť. A kto by mohol byť proti takejto svätej pravde? Jedine nejaký hlupák a zapredaný nepriateľ – čo je nakoniec jedným z dôvodov radikalizácie takýchto hnutí. Mohli sme si to všimnúť pri tom, keď napríklad EU navrhuje zákony proti stereotypným postaveniam ženy a muža. Alebo keď konzervatívci odmietajú adopciu deti homosexuálmi. A najme na stále ostrejších spôsoboch, akými títo ľudia na seba vzájomné útočia.

Tomu všetkému by sa do istej mieri dalo predísť keby sme ponechali tvorcom slobodu tvorby, napriek naším výhradám k ich dielam. Ak by sme nechali viac priestoru samotným deťom, aby sa mohli samé rozvíjať a učiť. Toto samozrejme nesmie vymáhať žiaden zákon. Je to skôr môj apel na rodičov. Myslím, že ak by sme zrušili povinnú školskú dochádzku, a štát by ponechal školám, rodičom a žiakom voľnu ruku ohľadom výučby. Dalo by to všetkým možnosť zaistiť si vlastný typ vzdelávania. Konflikty panujúce okolo vzdelávania by sa o dosť zjemnili, pretože by neexistoval konflikt, ktorí vzniká, keď sa všetci musia vzdelávať rovnako. Ďalej si myslím, že táto záležitosť by mala by pre libertalianov prvoradá. Ešte pred cestami, pred nemocnicami a pred ozbrojenými zložkami. Pretože sa, keď ste vychovávaní v neslobode, ťažko si zvyknete na slobodu. A ak ste vychovávaní v slobode, ťažko si zvyknete na neslobodu.