Diskuse – Stoky Svobodného přístavu (Urza.cz); (S)toky myšlenek Svobodného přístavu (Urza.cz)

Takže sám každú chvíľu vychŕliš hromadu otázok s požiadavkou, aby na ne protistrana reagovala (spôsobom, aký požaduješ ty), ale sám odpovedať odmietaš.
Ďakujem, to mi úplne stačí.


(Nimrať sa v detailoch, či je transfúzia viac či menej významná než dezinfekcia rúk (bez poznania, čo to vlastne reálne robí), to je ideálne na odvedenie pozornosti od podstaty. A tvoje tvrdenia o vzniku či nevzniku psychiatrie sú dosť slabo podložené, keďže psychiatria má v náplni práce okrem schizofrenikov a iných (ľudovo povedané) bláznov aj také stavy a problémy pacientov, ktoré sa nikdy do bláznincov nezatvárali.)

1. V mojom linku ich tam vidím relatívne dosť, že ti nestačia, to je tvoj pohľad. Áno, v 19-tom storočí nastal rapídny rozvoj, ale to neznamená, že predtým neexistovala medicína na vedeckom základe vôbec (ale to nemôžeš priznať, lebo by to rozbilo tvoj naratív o vzniku psychiatrie pred európskou medicínou).

2. To, že v dnešnej dobe sa zatváranie bláznov legitimizuje psychiatriou, nedokazuje tvoje predstavy o nej. Keby nebolo psychiatrie, dalo by sa legitimizovať aj inými spôsobmi, vyzeralo by to trošku ináč a malo by to iné nedostatky, ale šlo by to.

Ale v tvojom duchu položím otázku, na ktorú musíš odpovedať jasne:
- Keby súčasná psychiatria liečila "psychické choroby" (v tom zmysle, ako ich sama definuje) na striktne dobrovoľnom základe, trebárs ako obezitológia (obezita je tiež vo veľkej časti prípadov na podobnom psychickom základe, je to proste neskupinové prejedanie sa), spochybňoval by si samotnú jej podstatu? ÁNO/NIE
- A obezitológiu nespochybňuješ? Prečo?

1. Hranica medzi medicínou a liečiteľstvom existuje, ale materiálna, nie dátumová. Vedecké poznatky sa do medicíny postupne zavádzali už storočia pred 19-tym storočím (viď trebárs https://encyklopediapoznania.sk/clanok/1412/historia-mediciny-historia-lekarstva-v-rokoch?pdf=true)

2. Vôbec to nie je chytanie za slovo, a ak by aj bolo, zrovna od teba to kritizovať by bolo ozaj chucpe.
Medzi zatváraním bláznov a psychiatriou je podstatný rozdiel, a teraz ho konečne začínaš uznávať.
A to, že niečo nevzniklo inde vo svete presne v tom čase ako v Európe predsa nedokazuje vôbec nič. To je naopak normálne.

3. Viď 2.


Vlastne, ak ťa správne chápem, ty vlastne celú dobu kritizuješ inštitucionalizované zatváranie bláznov (ktoré k svojej prevádzke žiadnu medikalizáciu a teda ani psychiatriu nepotrebuje), akurát si si k tomu prečítal Szasza a preto úplne kontraproduktívne spochybňuješ celú psychiatriu?

2. To je nezmysel, nie je tam nijaká takáto ostrá hranica, vývoj poznania bol kontinuálny, akurát v 19. storočí sa výrazne urýchlil.

V každom prípade, treba rozlíšiť "psychiatriu" ako obor medicíny a "zatváranie bláznov" ako verejnoprávnu inštitúciu. Teraz som si o tom niečo rýchlo preletel na wikipedii, a tam vidím, že blázni (nech to znamená čokoľvek) sa do určitej miery zatvárali už oveľa dávnejšie pred vznikom psychiatrie, ale bol to neriadený proces s výraznými miestnymi špecifikami. Psychiatria v skutočnosti vtedajším bláznom pomohla k humánnejším podmienkam, ale predovšetkým formalizovala kritériá bláznovstva (teda psychickej choroby vyžadujúcej detenciu).
Teda nie psychiatria vznikla na to, aby sa dalo zatvárať bláznov, ale zo zatvárania bláznov vznikla psychiatria...

1. A tá súvislosť je alebo nie je teda aká?
2. Možno by tam vznikla o niečo neskôr samostatne, keby tam neprišla európska medicína. Ale o vývoji japonskej či čínskej medicíny neviem skoro nič, tak netuším - ale možno že tam nevyriešili problém lepry a iných nákazlivých chorôb dostatočne včas, aby vedeli prejsť na izoláciu menej nebezpečných stavov...

Takže podľa tvojej teórie keď sa schizofrenici (nech je to čokoľvek) začnú organizovať ako homosexuáli (t.j. začnú sa správať skupinovo), už ich stav nebude považovaný za psychickú chorobu?

Čo je teda ten "duševný problém" a ako sa líši od "psychickej choroby", ktorej existenciu popieraš?

Ako môžu mať pacienti z kategórie 2 duševné problémy, keď žiadne psychické (=duševné) choroby predsa neexistujú? Už si sa v tom pekne zamotal.

Je na místě řešit to zákony, ne psychiatricky.

Chceš teda tvrdiť, že súčasná psychiatrická prax je v rozpore so zákonom? A trestné oznámenie si už podal? Ak je rozsah zneužívania psychiatrickej liečby taký, ako podsúvaš, aj priemerný právnik by to ľahko dotiahol hoc aj k ústavnému súdu. Poslancom/senátorom si už písal? Alebo oni v tom spiknutí idú tiež?

(toto ber aj ako odpoveď na tvoju ostatnú odpoveď na mňa. V detailoch sa pitvať nejako veľmi nemienim)

Miešaš piate cez deviate, tak nebudem rozpitvávať všetko, len drobnosti:

primitivní záminka jak zavřít někoho, kdo by podle práva zavřený být neměl
Podľa ktorého práva? Rozhodne nie podľa práva Českej Republiky.

http://www.hoschl.cz/?text=4288&lang=cz
Stopercentne veríš pýtajúcemu sa a absolútne vôbec odpovedajúcemu - ale vieme obaja riť o tom, ako to naozaj bolo. Ten mne blízky človek, ktorého som spomínal, tiež videl chyby u všetkých ostatných, len nie u seba.

Vždyť psychiatři neumí po 70 letech podávání antipsychotik ukázat byť jediného vyléčeného schizofrenika!
A to má dokazovať presne čo? Aj viaceré ne-psychické choroby sú pri dnešnej úrovni poznania neliečiteľné a dajú sa len lepšie či horšie kompenzovať. A schizofrénia zjavne patrí medzi takéto.

organizace je oprávněna svévolně zavírat lidi
Úplne "svévolně" to nie je, to by si mohol podobne brojiť aj proti súdom, ktoré svojvoľne niekoho dajú posadiť do chládku (a IMHO každá dlhodobejšia nedobrovoľná hospitalizácia musí byť tiež potvrdená súdom). Ak existujú excesy v praxi psychiatrickej detencie, je správne na ne poukazovať a bojovať za zlepšenie pravidiel; ale ak je to aj tvojím cieľom, tak ti rovno poviem, že na to ideš z totálne zlého konca, a preto je podobných šašiánov tak málo.

1. Tvoj prvý argument nie je argument ale otázka, a druhý sa vyvracia práve tým, že detencia príp. nedobrovoľná (predovšetkým súdom nariadená) liečba nie je nijako závislá na tom, aká je podstata onej choroby, ale či je človek v danom stave nebezpečný pre spoločnosť.

2. E? Skús to napísať ešte raz a zrozumiteľnejšie, o čo ti ide. Ja netvrdím, že to oprávnenie je výlučne podľa zdravotného stavu, ak si narážal na niečo také.

3. Také samozrejmé to asi nebude, keď si to myslí len pár príslušníkov šašiánskeho jelita.
Je schizofrénia jediná "psychická choroba" pri ktorej je človek nebezpečný okoliu? O tom dosť pochybujem. Ak nie je, tvoja implikácia je vyvrátená. Ale aj keby schizofrénia bolo súhrnné označenie všetkých psychických porúch prejavujúcich sa nebezpečným správaním tak to na veci nič nemení.
Zaujímalo by ma, ko by si preukázal tých 95 %. Asi žiješ niekde v bubline šialených psychiatrov, ktorí hľadajú, koho by mohli zavrieť do blázninca, ale bežne k násilnej liečbe dochádza na základe nejakého protispoločenského činu, ktorý pacient vykoná.
Z môjho okolia všetci násilne liečení z psychickej choroby boli liečení právom, presnejšie im bolo toto nariadené súdom namiesto basy (v prípade jedného mne pomerne blízkeho človeka za pokus o znásilnenie, pričom príbuzní dotyčnej slečny boli z rozsudkom veľmi nespokojní a chceli ho vidieť bručať. Každopádne, keď berie lieky, tak sa s oným človekom konečne dá rozumne fungovať, i keď samozrejme majú rôzne vedľajšie účinky). O pár sporných prípadoch som počul len z médií, takže skôr tých 95 % bude opačne.

Vo svete bez psychiatrie by možno bola iná hranica, kedy k násilnému donúteniu dôjde (takže by nešťastník možno najprv zostal na slobode dlhšie, ale potom by zhnil v base namiesto toho, aby ako-tak normálne žil), ale rozhodne by takých ľudí nikto nenechal na pokoji!

Oprávnenie držať človeka niekde v separácii od spoločnosti nie je špecifické pre psychické choroby, ale pre taký zdravotný stav človeka, ktorý by mohol byť nebezpečný pre ostatných (napr. izolácia/karanténa pri infekčných ochoreniach). Akurát pre väčšinu ne-psychických chorôb je tento stav viac dočasný. A nie všetky psychické choroby sa liečia proti vôli pacienta.

To, že schizofrenik (v zmysle "bežnej" definície tohto pojmu) je často nebezpečný pre okolie, je zrejmý fakt. Pokiaľ by sme aj odmietli existenciu psychických chorôb, tak by dotyční končili zhusta v base alebo v inom type detenčného zariadenia tak či tak.

Ale toto je aj tak hádzanie hrachu na stenu, asi som mal čas venovaný písaniu príspevku využiť nejako lepšie...

Ja by som celú teóriu zhrnul jednoducho: Keď sa v anarchii prevažná väčšina ľudí bude správať tak, ako sa ľudia nezvyknú, teda že budú rešpektovať súkromné vlastníctvo aj v pre nich veľmi nevýhodných situáciách, tak taká situácia sa nazýva anarchokapitalizmus...

Všetky ostatné Urzove prednášky a kapitoly sa dajú uviesť vetou "Nevieme, ako to bude, ale mohlo by to byť trebárs takto:".

Práve naopak, príčina je v človeku! Нет человека, нет проблем!

Keď sú to Stoky, tak diskusia presne rovnako smrdí. Preto sa s nejakou slušnosťou teraz veľmi nezahadzujem.

Tak ešte záleží na tom, čo sa v realite myslí pod "co ani nevím co je".

Ak tá konverzácia prebieha nejako takto:
- Počuj sem Karle, vieš ty, čo je to anarchokapitalizmus?
-- Daj mi pokoj, to bude zas nejaká kokotina!

tak tam bude problém s tvojou povesťou (a povesťou tvojich myšlienok - že si kokot a/alebo vymýšľaš kokotiny) u ľudí.

Ak to ale vyzerá nejako takto:
- Počuj sem Karle, už si počul o anarchokapitalizme? To je taká spoločnosť, kde nie je štát, ani nič jemu podobné. Je to super, neplatia sa dane. Každú vec, aj pozemky, niekto vlastní, a môže s tým nakladať podľa seba. A všetko si zariaďuje, ako sám chce.
-- Ále Okénko. Podľa mňa by to tak nemohlo reálne fungovať. A ak hej, ľudia by sa aj tak nemali lepšie než teraz. Viem, že ty si Filozofické, ale ja teraz na plané filozofovanie nemám chuť.

tak to už je tá intuícia. Ale nie "co ani nevím co je", lebo tie štyri vety podstatu vystihli dostatočne na to, aby sa intuícia uplatnila.

Chceš rozporovať ľudskú intuíciu?

K téme trebárs kniha:
Malcolm Gladwell - Mžik

Ty si sem prišiel predvčerom? Tieto témy tu boli už stokrát premleté, tak úskok typu "neverím, že by také niečo mohlo vôbec existovať" málokto zožerie...

Pokiaľ jedným z prvých (ak nie úplne prvým) príkladov na to, že NAP nie je univerzálne platný nadradený princíp, je potieranie týrania zvierat (ich vlastníkom "na svém a za své") v prípade dostatočného dopytu po ňom - čo je aj podľa ankapových merítok útočné násilie ako remeň (a dokonca kvôli takej pomerne prkotine) - tak by som slová "občas" a "možná" z textu skôr vynechal...

Človeče, normálne si ma dojal!

To síce nie, ale dávať ma do jednej skupiny s tebou, to už je, pri najlepšej vôli, úplne na ostrej hrane hranice červenej čiary...

Platiť môže kto chce za čo chce, ale čo to má spoločné s vlastníctvom? Platiť mu môže aj za to, aby postrážil niečo, čo predtým vzal niekomu inému... alebo bude platiť za to, aby ho veľký pes nechal na pokoji.

Len pokiaľ nepríde väčší pes, odvtedy bude menšiemu jasné, že miska a pelech už jeho nie sú. A cudzie psy to trápiť nezvykne.

Prirodzená je len prostá držba (veci, ktoré mám na sebe, či pri sebe, sú moje, ak mi ich niekto násilím nevezme).

Vlastníctvo (rešpektovanie priradenia veci k osobe, aj keď tá osoba je momentálne niekde za horami-dolami) je naopak čisto sociálny konštrukt. Bez spoločnosti, ktorá vlastnícke práva rešpektuje, si ich môžeš zrolovať a strčiť hrubším koncom, lebo ti tvoju vec zhabe hociktorý okoloidúci, kým ju nebudeš mať v dohľade.

Určite si môžeme urobiť definíciu "hodnota hlasu je funkcia, ktorá hlasu konkrétneho človeka priradí jednu z hodnôt {1, 0} podľa toho, či strana, za ktorú hlasoval, zvíťazila práve o jeden hlas alebo nie", ale je to nezmysel.

"Spätná" hodnota hlasu je úplne nezmyselný koncept (asi ako v bonmote "neexistuje nič staršie ako včerajšie noviny"). "Hodnota" v ekonomickej teórii je subjektívna vlastnosť nejakej veci, ktorá slúži na porovnanie, ktorú vec si vybrať, aby som maximalizoval svoj úžitok. "Hodnotu" uplynulej udalosti nemá vôbec zmysel uvažovať, lebo už nijaký výber možností nemožno vykonať.

Keď neplatí jedna premisa, je celý nasledovný dôkaz neplatný.

Z pohľadu jednotlivca je "hodnota" hlasu vždy subjektívna, podobne ako pri iných veciach. Takže len subjektívne si môže každý určiť, či je preňho hodnotnejšie ísť voliť alebo sa doma rozvaliť pri telke, alebo trebárs ísť do prírody...

Nesúhlasím napríklad s premisou, že hlas má hodnotu, len ak rozhodol o výsledku. Lebo bez tých "bezvýznamných" hlasov, ktoré dorovnajú zisk konkurenta, by neexistoval ani ten jeden rozhodujúci.

Spätne, keď vieme výsledky, vie byť múdry každý - tzv. retrospektívna futurológia, alebo tiež, je veľa generálov, len nie vtedy, keď by ich bolo treba...

Ale keď výsledky nevieme, treba sa k tomu stavať tak, že každý hlas prispeje k výsledku - a v pomernom systéme tým viac, tu sa stále uvažuje len s väčšinovým, kde "víťaz berie všetko"...

A na voľnom trhu to snáď je inak?
Tým, že sa rozhodnem nechodiť do Lidlu (lebo ma nasralo odmazávanie krížov na gréckych kostoloch - nejaký čas som sa toho skutočne držal), tak to aj tak má nulový vplyv, lebo ostatní tak neurobili a zaniklo to v oveľa väčšom štatistickom šume. Ale keby to urobila trebárs štvrtina zákazníkov, ďalšie letáky by boli plné krížov. No a vo voľbách je to podobné - sám jediný hlas nič neurobí, ale bez veľa jediných hlasov niet sily...

Ja som kedysi (už je to určite premlčané) raz volil v parlamentných voľbách aj za brata, ktorý bol v zahraničí, a to ani nie sme dvojičky. Ale vtedy sme sa dosť podobali - keby bol v komisii nejaký náš známy, asi by to poznal, ale nebol.

Niekedy mi to pripadá, či náhodou nie si len nejaký troll, ktorý má za cieľ diskreditovať myšlienky, ku ktorým sa akože hlási...

Tipujem, že to bolo podrypnutie v zmysle, že AI obsahuje v sebe "inteligenciu", zatiaľ čo šašiánska elita ju postráda...